TPnetopier

Raz sa mi stala taká vec. Šiel som do banky. Na parkovisku som odparkoval auto, zamkol a vykročil ku vchodu banky. Keď zaparkujem auto, tak sa väčšinou ešte na seba kuknem do spätného zrkadla či nemám niečo na ksichte, čím by som mohol vystrašiť pracovníčku banky. Tento krát som na to nejako zabudol, zrejme som mal plnú hlavu starostí, alebo iba totálnych sprostostí.

Otvoril som vchodové dvere na banke, vošiel dnu, úslužne pozdravil i pristavil som seba k prepážke kde sedela, óóó pardón, pracovala mladá sympatická slečna. Dal som jej potrebné veci s potrebnými pokynmi a ona sa pri tom na mňa usmiala. Úsmev som opätoval, no ona sa usmievala viac a viac... Ja som ostal v móde môjho štandartného úsmevu, pre istotu. Po chvíli som si myslel, že som jej buď sympatický, alebo predsa len na tej tvári niečo mám... Nedal som na sebe nič badať a stále som sa na ňu odusmievaval tým mojim štandartom.

Všetko som vybavil a rozlúčili sme sa slovami ako vždy, dovidenia... Nastúpil som do auta a prvé čo som urobil bolo, že som sa hneď na seba pozrel do zrkadla, aby som zistil, či za tým úsmevom boli sympatie, alebo niečo iné. Bolo to niečo iné, niečo megagigantické. Nádherný tučný šušeň sa mi vynímal a ešte krajšie vykukoval z mojej nosnej dierky...

A tak som prišiel na to, že tie úsmevy nepatrili mne, ale môjmu megagigantickému vykukujúcemu šušňu z nosa.