TPnetopier

Mám rád psov. Máme dvoch. Neviem si predstaviť, že by sme psa nemali. Je to naozaj najlepší priateľ človeka. Pes ma chápe, berie ma takého aký som, smúti za mnou a teší sa so mnou. Všetko samozrejme po psovsky...

Vždy keď sa začnem chystať a idem niekam preč, teda nielen ja, ale ktokoľvek z našej svorky, tak na našich psoch hneď vidno, že vedia čo bude nasledovať. A určite im psov hlavou prebehne, že jáááj, pánko zasa niekam ide a my tu zasa ostaneme sami... hmm... zosmutnejú, ale vedia čo je ich náplňou. Strážiť dom :).

Chvíľu po odchode počuť ako začnú zavýjať... ale potom už nie, potom sme už my ďaleko...

Najkrajšie sú návraty. Je jedno či som bol vonku, resp. niekde 2 minúty, 8 hodín, týždeň, či mesiac... naši psíci sa tešia stále rovnako intenzívne, prudko, šialene, bláznivo. Vyskakujú, radostne vyštekujú a brutálne vrtia chvostami. Niekedy mám pocit, že vzlietnu ...  Strašne sa mi páči ako dávajú chvostom najavo šťastie, radosť, ale aj strach a smútok...