TPnetopier

Ráno vstávam okolo tej 5:30 až 6:00... každý deň. Je jedno či je pracovný deň a či voľný deň... Proste vstávam. Pre niekoho je to skoro, pre niekoho ani nie. Pre mňa je to akurát, aby som stihol ešte aj nejaké príjemné veci pred dobou pracovnou.

Takže keď sa počas pracovných dní dá, tak ráno našúpem do seba raňajky a ranné kafíčko (samozrejme, že sa aj poumývam :) ) a poď ho s foťákom na krku na takú rýchlu cca 30 - 45 minútovú prechádzku nad našu dzedzinu... a ak sa podarí tak aj na kraj lesíka (to keď mám viac času).

Je to úžasný balzam na nervy. Človek oddýchnutý spánkom si ešte viac oddýchne touto prechádzkou, pred tým než sa vrhne do víru veľkomesta, do pravidelných ranných tlačeníc áut a pachtiacich sa ľudí...

Je krásne hneď zrána cítiť tú parádnu vôňu a zvuky prírody. Škoda, že vôňa a zvuky sa nedajú nafotiť... to by boli krásne fotky.
Som tam sám a predomnou ešte nikto dnes nešiel... a tak zberám do tváre jemné ranné pavučinky, ktoré si naťahali pavúčikovia... Je tam kľud a je tam krásne.

No čas tlačí a ja sa musím pomaly z toho krásna vrátiť domov a ísť pracovať...

Je to ťažký extrém, ktorý prebehne do jednej hodiny... Opúšťam les, prírodu . . .  kde nik nebol, iba ja... a pomaly sa to začína zahusťovať...

Prvé domy, prvé autá, prvý človek... Potom už je domov viac, áut viac, ľudí viac... O ďalšiu chvíľu som už tam, kde je strašne veľa domov, ľudí a áut...

Som v meste a trčím v pravidelnej rannej zápche... Smrad, hluk a stres...