TPnetopier

Jedna zo spomienok, ktoré som zažil v resocializačnom zariadení.

To, že na Orave je zima veľmi dlhá a je tam veľa snehu, ste už určite počuli a preto veľmi rád spomínam práve na deň, keď sa náš terapeut v rámci pracovnej terapie rozhodol, že budeme extra a ako prví v Bobrove, budeme mať dvor bez snehu.

Zdá sa Vám tento jeho nápad čudný? Aj nám sa zdal, ale vyhoveli sme mu (však inak sme ani nemohli), lebo sme si povedali, že určite to nejaký ten zmysel asi bude mať, keď to od nás vyžaduje. Prinajmenšom ten, že v dedine zaváľanej snehom, budeme ako prví mať dvor bez snehu.

Takže sme zobrali lopaty, fúriky a hor sa do práce so snehom, ktorého výška dosahovala asi 1,5 metra po celom dvore. Celé nám to trvalo jeden týždeň.

Prvý deň sme sa pri tom celkom dobre zabávali, lebo sme to brali ako jeden veľký úlet, v ktorom naberáte sneh lopatami do fúrikov a vynášate ho z dvora na ulicu a verili sme, že to bude práca len na jedeň deň, že terapeut si to vymyslel len tak zo srandy.

No druhý deň sme už pomaly strácali chuť na srandu a začali sme veriť tomu, že terapeut to myslí asi vážne, len sme nechápali aký to má zmysel vynášať sneh na fúrikoch z dvora.

Deň tretí sme boli už úplne bez náznaku dobrej nálady a boli sme už aj dosť unavení.
A vtedy nám svitlo prečo vlastne robíme túto, pre nás nepochopiteľnú a nezmyselnú prácu. Tu vôbec nešlo o to, či budeme mať ako prví v dedine dvor bez snehu, tu išlo terapeutovi hlavne o to, aby sme sa naučili pokore. Keď sme si toto všetci uvedomili, tak sme svoj pracovný výkon ešte zvýšili a zasa sme sa pustili s chuťou do práce. Viete prečo? Lebo sme v tom konečne našli zmysel, resp. tú podstatu, prečo to celé vlastne robíme. Robili sme to hlavne kvôli sebe.

Takže ostatné dni sme už znova robili v plnom nasadení a v dobrej nálade, lebo sme si už konečne uvedomili, že táto práca má pre nás význam a zasa sme sa niečomu naučili. Naučili sme sa pokore, ktorá predtým každému jednému, čo sme sa tam liečili zo závislosti na drogách, chýbala.