TPnetopier

Jeden čas sa mi stalo, že som bol nedobrovoľne-dobrovoľne zamestnaný a prihlásil som sa teda aj na Úrad práce. Po splnení požiadaviek, chceli odo mňa rôzne tlačivá z bývalých zamestnaní, ma zaregistrovali, dostal som preukaz a musel som sa chodiť ukazovať na úrad práce (nepamätám si teraz presne) cca asi tak 1-2 krát do mesiaca.

Vždy mi tam preventívne ukazovali nejaký papier s ponukou rôznych zamestnaní. A raz ma zaujala jedna prácička. Vždy som si vyberal rozmanité druhy zamestnania a toto sa mi javilo ako úplne extra ...

Pohrebná služba Marianum hľadala do svojich radov nových ľudí. Nosičov a sadových robotníkov. Nič viac tam k tomu napísané nebolo. Neodolal som nahliadnuť aj do tejto pracovnej sféry. Bolo to zasa raz pre mňa niečo nové.

Takže pracovníčke úradu práce som povedal, že chcel by som vyskúšať práve toto. Chvíľu na mňa kukala jak na puk, že či to myslím vážne, ale potom mi dala nejaký papier, ktorým som sa mal v danej pohrebnej službe preukázať.

I šiel som...

Napodiv sa nás na túto prácu prihlásilo viac. Nasledovalo školenie bezpečnosti pri práci, potom ešte nejaké požiarne a potom nás rozdelili na rôzne cintoríny. Mňa pridelili k cintorínu čo je v BA pri STV (neviem si spomenúť ako sa ten cintorín volá) a nástup som mal ráno na 6:00 hod. I prišiel som tam, zahlásil sa vedúcemu cintorínu, prezliekol sa a poď ho do práce a nového kolektívu. Tak som sa im všetkým predstavil a šlo sa pracovať.

Išli sme dávať na nejaké nové hroby také, akoby som to nazval, také tie betónové kryty, či čo to bolo... bolo to kurňa hovadsky ťažké. Ledva, ledva sme to presunuli ôsmi ľudia... Popri práci sa aj dosť kecalo a ja som si začal čosi všímať... Traja ľudia, teda aj so mnou, tam boli zamestnaní normálne a ostatní sa mi javili nejako inak... Ale nevenoval som tomu až takú pozornosť... Až na obed mi to nedalo. Zrazu prišlo nejaké auto a donieslo jedlo presne pre tú skupinku ľudí... Tak som sa na to opýtal, že čo to ... a dozvedel som sa, že tam tí páni sú väzni, ktorí tu majú pracovku. Hovorím si, že dobre, no... ale neviem prečo, no zrazu som mal vo svojom vnútri taký podvedomý strach... a taký čudný rešpekt...

Kedže sa vo mne toto odohrávalo, tak som sa aj ihneď, ako mi je zvykom, impulzívne rozhodol, že do tejto práce už nasledujúci deň nepôjdem... Hovorím si ... Prácičku som vyskúšal, videl som, počul som a nechcel som, resp. nepotreboval som prežívať ten podvedomí strach...

A takto som teda pracoval jedeň deň na cintoríne ako nosič - sadový robotník.